Agresivita zabíja
Náš vlastný hnev alebo zlosť nám narobia viac škody, ako to, čo nás k hnevu priviedlo.
(John Lubbock)
Hnev, zloba, zlosť sa v našom vedomí objavuje vtedy, keď strácame kontrolu nad situáciou. Keď život ide inou cestou, ako si želáme alebo pokladáme za správne, narastá v nás agresivita. Začíname akumulovať energiu, ktorú použijeme ako rozbušku. Chceme mať pod kontrolou to, čo sa deje, čo považujeme za dôležité. Lenže nie vždy sa to darí. Keď sa nedarí mať veci, udalosti pod kontrolou, objaví sa hnev, ktorý môže viesť až k fyzickému násiliu, aby sme situáciu zmenili. Hnev je vyjadrením hlbokej nespokojnosti s poriadkom sveta.
Hnev je vyslovením ostrého nie životu
Preto dôsledkom takéhoto odmietnutia života je skôr či neskôr ochorenie a smrť. Je to snaha o presadenie svojej predstavy o tom, ako a kedy majú udalosti prebiehať. Ak dôverujeme tomu, že vesmír a jeho súčasti sú riadené vyššou inteligenciou, ktorá presahuje našu individuálnu inteligenciu, je hnev prejavom nedôvery tejto vyššej inteligencii. Hnev je dôsledkom toho, že udalosti prebiehajú inak, ako si mi predstavujeme, že prebiehať majú. Je teda prejavom našej oddelenosti od ostatným častí vesmíru, energie, ktorou sme. V biblii nájdeme slovo, ktoré túto oddelenosť pomenúva a vystihuje, je to slovo pýcha. Pýcha znamená oddelenosť, v dôsledku ktorej sa buď nadraďujeme, alebo podceňujeme. To, že takéto správanie má smrteľné dôsledky, je vyjadrené tým, že pýcha je jedným zo smrteľných priestupkov, hriechov voči zákonom Univerza, Boha. Naše presvedčenia, ako veci majú fungovať a realita, sa rozchádzajú, to vyvoláva v nás hnev a nespokojnosť.
Agresivita je hromadením energie, ktorú potrebujeme, aby sme presadili, dosiahli ciele, proti ktorým niekto iný namieta alebo s nimi nesúhlasí.
Skúmaním podvedomia si môžeme overiť, že v skutočnosti s takýmto naším cieľom nesúhlasí a má voči nemu námietky naše vlastné podvedomie alebo jeho časť. Konflikt, ktorý naša agresivita vyvolá, je teda v skutočnosti vnútorným konfliktom častí nášho podvedomia. Ak zotrvávame v konflikte, prirodzene sa cítime unavený, konfliktom vyčerpávaný. Ubúda nám energia, čo je prirodzené, lebo v dôsledku konfliktu sme sa odpojili od zdroja a ten nás nepodporuje dotovaním novou energiou. V dôsledku takejto energetickej podvýživy ochorie telo, vznikajú tie najťažšie ochorenia. Predovšetkým onkologické.
Hnevom vyjadrujeme túžbu po lepšom svete, teda aj túžbu po návrate k úplnosti, celostnosti
Spokojným sa človek stáva až po dosiahnutí celistvosti, úplnosti, po rozpamätaní sa, kým v skutočnosti je. Kým nežije túto celistvosť, Jednotu, rastie v ňom nespokojnosť kedykoľvek ju hľadá mimo seba.
Pozitívnym zmyslom hnevu je vyjadrenie túžby, aby náš svet zodpovedal našim predstavám, požiadavkám a očakávaniam, aby nám doňho druhí nezasahovali. Je prejavom túžby po slobode, túžby po svete bez hraníc a obmedzení. Táto túžba je túžbou našej duše. Ukazuje nám cestu k naplneniu potenciálu našich možností. Pokiaľ však človek zotrváva v duálnej predstave o sebe a svete, prirodzene sú jeho túžby egoistické a narážajú na odpor iných ľudí. Sú často v rozpore s ich túžbami a predstavami o svete. Nemôžeme získať slobodu vytváraním obmedzení a neslobody iným.
Potláčanie hnevu a agresivity je rovnako nebezpečné, lebo sa akumuluje a obráti sa proti vám. Začne deštrukčne pôsobiť na organizmus a ten ochorie. Je ako granát, ktorý nehodíme pred seba, ale zhltneme.
Ak v sebe človek dlhodobo potláča také emócie ako podráždenosť, hnev a zlosť, začína trpieť pečeň, kĺby, dýchacie orgány. Dlhodobo potláčaný hnev sa môže prejaviť na zápale žlčníka či formou žlčových kameňov. Nie náhodou sa hovorí, že niekomu skypela hnevom žlč. Riešením teda nie je hnev v seba potláčať. To by bola agresivita páchaná na sebe samom.
V prechodnom období, keď sa snažíme odučiť zlozvyku - hnevať sa, pomáha zamestnať sa kedykoľvek cítite, že vo vás rastie hnev takou prácou, ktorú nemáte veľmi radi. Napríklad, upratovaním.
Zbaviť sa hnevu natrvalo však vyžaduje zmeniť niektoré svoje názory a postoje na svet. Hnev je potrebné transformovať na súcit a lásku, na rešpekt a úctu. Dosiahnuť porozumenie toho, že svet je stvorený dokonale a rovnako aj funguje. Ak ho takým nevidíme, znamená to, že potrebujeme zmeniť niektoré naše postoje a názory.
Zlatým pravidlom je, že ak chceme od niekoho niečo dostať, potrebujeme meniť svoje správanie a myšlienky dovtedy, kým nám to ten človek nebude chcieť dať sám od seba.
Umením je namiesto plytvaním energiou na negatívne emócie, zosúladiť svoje túžby a predstavy s podvedomými zámermi. To sa dá iba tým, že prevezmeme zodpovednosť za svoj život a svoj svet. Sme scenáristami, režisérmi aj hlavnou postavou v tom svojom príbehu.
Ego žije z potreby mať stále pravdu.
Hnev často vychádza z pocitu, že musíte mať stále pravdu. Ak človek často bojuje za svoju pravdu, obhajuje svoj názor, robí tak v obave pred poklesom sebaúcty. Mať pravdu je istota, ktorej sa drží. Rúcaním systému presvedčení sa rúca systém hodnôt a prichádzajúca neistota takéhoto človeka desí. Hnev v človeku rastie, keď má pocit, že mu bolo ukrivdené alebo nedostal to, čo podľa jeho mienky dostať mal, čo si nárokoval. Namiesto toho, aby človek prevzal za situáciu zodpovednosť, uchyľuje sa k obviňovaniu zo zlyhania iných. Nájdenie vinníka ho oslobodzuje od prebratia zodpovednosti za seba.
Hnev vyvoláva ilúziu, že sme mocní.
Hnev dáva ľuďom falošný pocit moci, majú pocit, že ich oprávňuje kritizovať, urážať, nenávidieť a neznášať iných. Agresívni, nahnevaní ľudia majú pocit, že majú právo hádať sa, ubližovať iným alebo sa správať k ľuďom zle.
Hnev môže byť však aj katalyzátorom zmeny a premeny podnecujúcej vášeň, vzrušenie, nadšenie. Ak niečo vo vašom živote nefunguje a vy sa preto hneváte, tento hnev vám ponúka možnosť oslobodiť sa od vašich prekonaných presvedčení, návykov, následne zdravotných ťažkostí, akými sú depresie, pocit bezmocnosti, preťaženia.
Ak sa hnev zadržiava, zamedzí tok energie a životnej sily. Dlhodobo živený a udržiavaný hnev prináša najprv slabosť, vyčerpanosť, nespokojnosť, strhanosť. Neskôr závažnejšie ochorenia. Potláčaný hnev spôsobuje zvýšený krvný tlak, zápaly, psoriázu, zápal dutín, nádory, rakovinu, predmenštruačný syndróm, zápal pľúc či vredy. Za ochorenia si môžeme sami, ak nerozumieme tomu, že sú dôsledkom našej agresivity, hnevu, nespokojnosti, kritiky a sebakritiky.
Začať vetu slovom prečo je hrubá nezdvorilosť, tiež prejav neúcty.
Agresívna je i irónia a sebairónia, zosmiešňovanie s cieľom ponížiť, strápniť. Agresívne sú aj výčitky, ktoré sú prejavom nespokojnosti. Uvedomte si, ako na vás pôsobí veta, ktorá začína slovom Prečo...? Prečo si si obliekol práve toto? Prečo si neprišiel včas? Prečo takto a nie tak? Za každou takouto otázkou je ukrytá nespokojnosť a nedôvera. Každá takáto otázka nám znižuje sebaúctu. Preto sa cítime nepríjemne, ak sa nás takto niekto pýta. Zvyčajne automaticky reagujeme podráždene, bránime sa alebo rovno zaútočíme. To roztáča koleso agresivity a ona potom rastie.
Pravdivý je výrok, že mier na tomto svete nastane vtedy, keď nastane mier v každom ľudskom srdci. Niekedy sa pýtame, aký je dôvod, že je vo svete toľko vojen, násilia a agresie? Odpoveď nájdeme v sebe vtedy, keď si uvedomíme svoju vlastnú agresivitu, lebo práve vtedy sme jej zdrojom vo svete.
Preberme každý za seba zodpovednosť za tento stav, staňme sa generátormi lásky vo svete a náš svet sa zmení. Zmení sa v nás a cez nás v celom svete.
Príbeh o dvoch vlkoch v našich srdciach
Podľa prastarého príbehu, ktorý rozprávajú Toltékovia, žijú a bojujú spolu v srdci každého človeka dvaja vlci. Jeden je Agresivita a druhý Láska. Ak by ste stretli starešinu Toltékov, opýtal by sa vás, ktorý z týchto dvoch vlkov zvíťazí vo vás?
Položte si, prosím, túto otázku.
Možno cítite, že vo vás víťazí vlk Agresivita, že ste ňou naplnený. Možno vo vás víťazí Láska. Pravdou je, že víťazí ten, ktorého živíte.
Je potrebné uvedomiť si, že agresivitu živí agresivita, hnev a nespokojnosť. Lásku živí láska. Dôsledkom láskyplnosti je pocit šťastia, pokoja, radosti a spokojnosti. Dôsledkom agresivity je nepokoj, podráždenosť, ochorenia a smrť v bolesti a utrpení.
V každom okamihu života sa môžeme rozhodnúť, ktorého vlka v sebe posilníme, ktorého budeme živiť. Dôsledky akéhokoľvek rozhodnutia potom už prídu samé.
Mgr. Vladimír Červenák
www.advaita.sk